Grécka výstava dáva Slovákom možnosť zažiť utečenecký zážitok

„Dotýka sa ma to,“ hovorí slovenská vysokoškolská učiteľka ekonómie Marcela Rabatová prechádzajúc sa fotografickou výstavou zameranou na utečencov, ktorí sa snažia začať nové životy v Grécku. Vyhlásená interaktívna grécka výstava Face Forward into my Home je prvýkrát vystavená mimo územia Grécka na Slovensku, v krajine, ktorá má s prijímaním utečencov menej skúseností.

Veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Grécku Iveta Hricová pomohla priviesť výstavu na východ do Košíc. Pri otvorení výstavy v januári v kultúrnom centre Tabačka Kulturfabrik poďakovala mestu za spoluprácu a návštevníkov vyzvala, aby pozerali na portréty utečencov „s empatiou“.

Iveta Hricová © UNHCR/Zsolt Balla

Montserrat Feixas Vihé © UNHCR/Zsolt Balla

Zástupkyňa UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov) pre strednú Európu Montserrat Feixas Vihé pri otvorení povedala, že hoci utečenecká kríza opustila titulky novín, ťažká situácia utečencov zostáva akútna a krajiny ako Slovensko by mohli zohrať dôležitú úlohu pri poskytovaní pomoci pri znovuvybudovaní ich životov.

Výstava Face Forward into my Home, ktorá už bola zhliadnutá a obdivovaná v Aténach, Iraklio a Solúne, je projektom Gréckeho národného múzea súčasného umenia (EMST). Na začiatku boli utečenci povzbudzovaní, aby sa pozreli na umelecké diela v múzeu, čo ich malo podnietiť k prerozprávaniu svojich príbehov. Grécky fotograf Ioannis Vastardis ich potom pozoroval pri bežnom živote a vytváral fotografie odrážajúce ich sny.

„Keď začnete príbehy počúvať, musíte si ich vypočuť do konca.“

Okrem fotografií na stenách sú súčasťou výstavy i slúchadlá, cez ktoré si návštevníci môžu vypočuť nahrané príbehy vybraných utečencov. „Myslíme si, že kombinácia silných obrazov a silného prerozprávania príbehov návštevníkov zaujme,“ hovorí Marina Tsekou, kurátorka vzdelávania EMST. „Keď začnete príbehy počúvať, musíte si ich vypočuť do konca.“

Napríklad Carlosa zo Sýrie inšpirovala umelecká inštalácia farebných plachetníc smerujúcich do rôznych strán k rozrozprávaniu sa o jeho vlastnom živote. „Pripomenulo mi to, čo sa deje v mojej krajine, s politickými frakciami a ich rozdielmi,“ hovorí. „Ale keď sa stretneme v múzeu, stáva sa presný opak. Všetci sme iní a myslíme inak, ale uvedomujeme si, že navzájom rešpektujeme svoje názory.“

Držiac poháre s vínom a jednohubky sa slovenskí pozvaní hostia potulujú výstavou.

„Som tu z osobného a občianskeho záujmu,“ hovorí Iveta Orbanová, ktorej mimovládna organizácia ASTRA (združenie pre inovácie a rozvoj) sa snaží zlepšiť služby pre migrantov pomocou iniciatívy s názvom Mamidi (Managing Migration and Diversity – Riadenie migrácie a diverzity prostredníctvom budovania kapacít miestnych samospráv). „V minulosti malo Slovensko tendenciu byť krajinou, z ktorej ľudia migrovali, takže nemáme bohatú históriu alebo skúseností s migrantmi prichádzajúcimi do našej krajiny.“

Ioannis Vastardis © UNHCR/Zsolt Balla

Tváre a hlasy výstavy vypovedajú veľa o skúsenostiach utečencov.

Ghassan zo Sýrie, ktorý dúfa, že sa stane pastierom v Grécku, je hrdý na svoj portrét, ako keby sa jednalo o staré holandské majstrovské dielo. Patricia z Kamerunu popisuje svoj nový život ako „prechod do svetla po ťažkom období ponorenia v tme“.

Maya otvorene hovorí o jej ťažkej situácii v pozícii transgender človeka v Tunisku. „Hovorí sa, že ľudia, ktorí boli v živote ranení, sa stanú dobrými ľudmi a ja tomu verím,“ hovorí.

„Ak skutočne veríme, že sme potomkami starovekých Grékov,“ hovorí, „nemali by sme pozerať len na Parthenon a na všetky staré mramorové objekty, ale mali by sme taktiež pamätať na to, že slovo „azyl“ pochádza z gréčtiny.“

Fotograf Ioannis Vastardis hovorí, že jeho predchádzajúca práca bola často „záhadná,“ poskytovala priestor pre subjektívnu interpretáciu, ale pri utečencoch zaujal realistický postoj.

Ukazuje na obraz Bibiche z Konga. Jeho zámerom bolo zdôrazniť kontrast medzi jej zlými životnými podmienkami a elegantným spôsobom, akým sa oblieka. Ale ona chcela byť vyzobrazená s dotykom luxusu, tak ju odfotil v kaviarni so šálkou horúcej čokolády.

Ioannis strávil s utečencami niekoľko týždňov, aby bol každý obraz absolútne výstižný. S vášnivým zápalom verí vo vítanie nováčikov a ich kultúry a schopností, ktoré môžu priniesť.

„Ak skutočne veríme, že sme potomkami starovekých Grékov,“ hovorí, „nemali by sme pozerať len na Parthenon a na všetky staré mramorové objekty, ale mali by sme taktiež pamätať na to, že slovo „azyl“ pochádza z gréčtiny.“

Skupinka hostí stojí pri obraze najmladšieho zo subjektov výstavy – 15-ročného Johna zo Zimbabwe. V škole čítal Bibliu a Shakespeara a ukázalo sa, že je v ňom tiež kus básnika. John, ktorý na svojom portréte vyzerá zasnene, napísal sonet pre svoju priateľku, od ktorej bol odlúčený…

„Leandra
Vydal som sa za zelenšími pastvinami
Ale nedovoľ, aby naša láska pominula…“

Portrét zjavne silne zapôsobil na Ľubomíra Sobeka, učiteľa dejepisu a ruštiny na strednej škole v Košiciach.

„Snažím sa so študentami hovoriť o ľudských právach a väčšinou reagujú pozitivne,“ hovorí. „Toto je krásna výstava a určite sem privediem svojich študentov, aby si ju prezreli.“

Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri