UNHCR nalieha na Slovinsko, aby vyriešilo problém vyčiarknutých prípadov

26-02-2007

ĽUBĽANA, Slovinsko, 26. februára (UNHRC) – Dnešok je čiernym dňom pre takmer 4000 ľudí v Slovinsku. Presne pred 15 rokmi prišli o svoj status legálneho bydliska i o všetky výhody s ním spojené, vrátane uľahčeného prístupu ku štátnej príslušnosti, ubytovaniu, zamestnaniu, zdravotnému poisteniu, dôchodkom a prístupu k vyššiemu vzdelaniu.

Organizácia UNHCR po dlhé roky nalieha na slovinskú vládu, aby našla pre túto skupinu riešenie. Ide o takzvané „vyčiarknuté prípady”. Mnohí z týchto ľudí nemajú podľa starších nariadení ústavného súdu ani štátnu príslušnosť. „Vždy keď sa mení štátna hranica, skončia niektorí ľudia s na nesprávnej strane s nesprávnymi dokladmi”, poznamenáva Lloyd Dakin, regionálny zástupca UNHRC v Budapešti.

Ich problémy začali po tom, ako Slovinsko v roku 1991 vystúpilo s Juhoslovanskej federácie a vyhlásilo nezávislosť. Nová vláda poskytla občianstvo viac než 170 000 občanom iných juhoslovanských republík, ktorí mali pobyt v Slovinsku. No dňom 26.2.1992 bolo z registra obyvateľov tejto novej krajiny vyčiarknutých približne 30 000 osôb. Títo ľudia pochádzali z iných častí Juhoslávie, ale bývali v Slovinsku.

Neza Kogovsek, hlavný bádateľ v prípade slovinských vyčiarknutých prípadov, uviedol, že lehota, v ktorej mohli obyvatelia bez slovinského občianstva požiadať o občianstvo, bola veľmi krátka.

„No nebolo to verejne ohlásené, a nik neupozornil dotknuté osoby na následky”, dodáva tento právnik zameraný na ľudské práva, ktorý pracuje v Ústave mieru v Ľubľane. Orgány vravia, že vždy konali správne.

Približne 12 000 osôb okamžite opustilo krajinu, zatiaľ čo ostatní sa rozhodli zostať a bojovať so svojím stavom nelegálneho imigranta, v ktorom sa náhle ocitli. Približne 14 000 z nich dokázalo po viacerých rozhodnutiach ústavného súdu svoj status legalizovať, no asi 4 000 prípadov zostalo nevyriešených.V roku 1992 boli všetci títo ľudia občanmi ostatných juhoslovanských republík a nemali formálny status osoby bez štátnej príslušnosti. No časom bolo pre mnohých z nich čoraz ťažšie udržiavať väzby (vrátane formálnej štátnej príslušnosti) s krajinami, ktoré vznikli po rozpad Juhoslávie.

Zároveň preukázali silnú väzbu na Slovinsko tým, že v tejto krajine zostali aj napriek ťažkým podmienkam a napriek výrazným sociálnym dôsledkom svojho stavu osôb bez legálneho pobytu.

A práve na riešenie týchto prípadov UNHRC nalieha. „V Slovinsku má tento problém pomerne malá skupina. Je ich menej než 4000, hovoria po slovinsky a sú kvalifikovaní. Mnohí z nich vyrástli v Slovinsku”, uvádza Dakin a dodáva: „Ak by tu bola dostatočná politická vôľa, dala by sa celá táto vec vyriešiť rýchlo.”Právnik Matevz Krivic, ktorý zastupoval pred súdom viaceré vyčiarknuté prípady, uviedol, že presný počet týchto osôb nie je známy. Poznamenal, že niektorí z týchto ľudí už z krajiny odišli, iní zomreli, a niektorí dokonca spáchali samovraždu. Krivic uviedol, že mnohí vyčiarknutí ľudia zostali bez preukazu totožnosti. Niektorí z nich sú prakticky bez štátnej príslušnosti, iní majú doklady zo štátu, v ktorom nikdy nežili.

Ich neradostné položenie pritiahlo pozornosť médií pri príležitosti 15. výročia zmeny ich statusu. Verejnosť vníma týchto ľudí obyčajne negatívne. Často ich opisujú ako votrelcov. Mnohí z nich sa snažia zostať nenápadní. Len zopár ich bojuje za svoje práva pred súdmi alebo na verejných fórach.

Tlač informovala o utrpení vyčiarknutých prípadov, no v aktuálnom centre pozornosti médií bol dobre zmedializovaný prípad – Alija Berisha bojuje o získanie legálneho pobytu, pri čom mu pomáha právnik Krivic.

Alija Berisha sa narodil v srbskej provincii Kosovo, no v Slovinsku žije od puberty. Jeho meno však v roku 1992 vyškrtli z registra obyvateľov. Po návšteve Nemecka ho zadržali a v roku 1993 ho deportovali do Albánska. Vrátil sa do Slovinska, no nedávno ho poslali späť do Nemecka, aj s manželkou a piatimi malými deťmi. Organizácia UNHCR nadniesla tento prípad orgánom pri mnohých príležitostiach.

V inom nedávnom novinovom článku uviedol ženský časopis príbeh, ktorého hrdinkou bola Dragica Lukic, Bosniačka, ktorá bývala v Slovinsku 22 rokov, no nemá prístup k sociálnemu zabezpečeniu, pretože jej meno tiež bolo vyčiarknuté z registra obyvateľov. Jedna z jej dvoch dcér je mentálne postihnutá, no Dragica Lukic musí platiť všetky náklady na liečenie. Dievčatá musí vychovávať v vlhkom plesnivom byte, pretože nemá nárok na pomoc na bývanie.

Právnik Krivic pozná aj iné tragické príbehy. Uviedol prípad Srba, ktorý sa po mnohé roky ukrýval, pretože nedokázal zlegalizovať svoj status. V lete býval v záhradnom prístrešku svojho priateľa. Ochorel, no nemohol si dovoliť ísť k lekárovi. Nakoniec za jeho nemocničnú liečbu zaplatila istá Slovinka. Zistili mu rakovinu a o pár dní na to zomrel.

Melita H. SunjicĽubľana, Slovinsko