„Životopis“ či „Život je pes“?

15-06-2014

Bol jeden z bežných pracovných dní a nás navštívil jeden z našich klientov – pán s poskytnutou doplnkovou ochranou pôvodom z Afganistanu. Prišiel za pracovníkom, ktorý poskytoval sociálne poradenstvo a asistenciu. Na otázku ako mu pracovník môže pomôcť odpovedal pokojným hlasom: „Život – e – pes“. Táto odpoveď vo mne vzbudila menšiu pozornosť. Sociálny pracovník sa taktiež trochu začudoval, ale s úsmevom prikývol: „Áno, život je pes, čo už, máte pravdu, ale ako Vám môžem pomôcť? Prečo ste prišli?“ Klient sa tiež pousmial a zopakoval: „Život – e – pes“. Diskusia na tému „život je pes“ pokračovala ešte pár minút. Keď sa slová vyčerpali, opätovne sa pracovník spýtal, ako môže klientovi pomôcť.  Klient povedal, že si chce hľadať prácu a hneď bolo všetko jasné. Nemal záujem hovoriť s nami na tému „život je pes“, ale potreboval len pomoc pri vytvorení „životopisu“.

Život utečencov na Slovensku napriek ich snahe o integráciu a učenia sa slovenského jazyka nie je ľahký. Títo ľudia žijú medzi nami, v našej krajine, nie z vlastnej vôle, ale preto, že museli opustiť svoje domovy z dôvodu prenasledovania, vojny alebo iných krutostí a teraz „len“ hľadajú nový domov, nechcú byť závislí na systéme, chcú pracovať a byť si sebestační. Od nás potrebujú porozumenie a prijatie. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že pomoc a zoznámenie sa s touto skupinou ľudí je  nesmierne obohacujúca pre obe strany.

Dáša Knošková, právnička OZ Marginal